Evka

 

Váham, ako začať spomienky na moju drahú sestru Evu, ktorá sa tento rok s nami neočakávane rozlúčila. Azda by to mohla byť citácia riadkov môjho brata Laca, ktorý si pripomína deň, keď sme sa s ňou lúčili vrelými slovami.

 

 Z nás troch súrodencov ona bola najporiadnejšia a najsvedomitejšia. Napríklad, my chlapci sme si zo školy nerobili nijaké problémy,  ona sa učila priebežne a veľmi svedomite. S ňou rodičia nikdy nemali problémy. Taká poriadna a svedomitá ostala po celý život. Chcem vám ešte citovať myšlienku veľkého terapeuta Viktora E. Frankla: Ako pohoria hodnotíme podľa najvyšších štítov, tak aj človeka a jeho život treba hodnotiť podľa toho, čo bolo v jeho živote najkrajšie a najhodnotnejšie. Bola skvelá stredoškolská profesorka, ku ktorej sa ešte po rokoch vracali bývali študenti; obetavá matka a múdra vychovávateľka svojich detí - to je jej pravý obraz. Som šťastný, že tento obraz jej najbližší nakreslili výraznými farbami.

 Narodila s v Hrnčiarovciach 20.12.1929, v malej dedinke neďaleko Nitry, kde naši rodičia v tej dobe obaja učili. Čoskoro sa však rodinka presťahovala do Jagerseku, kde otec získal výhodné miesto učiteľa a organistu, súdim, že na pomerne bohatej cirkevnej škole. Odtiaľ pochádza prvý rodinný obrázok, ešte s Mamičkou, ktorá nás potom čoskoro navždy opustila.

 

 

Náš trojlístok (Otec, Mamička a teta Manci)

 Otec s tetou sa obliekli do typického nitrianskeho kroja. Mužský bol veľmi jednoduchý, skromný, zato ženský sa vyznačoval krásnymi výšivkami a to pre každý vek, ako to ukazuje ďalší obrázok.

 

 

Otec, Evka a ja s našou mladou susedkou (1937)

 K pomerne pohodlnému domu, samozrejme vybavenému iba podľa vtedajších štandardov  priliehala veľká záhrada, ktorú otec obhospodaroval; pozemok počítalo s tým, že učiteľ bude aj hospodáriť, bol vybavený priestornými komorami, chlievom, dvorom pre hydinu.

 Mamička nás opustila roku 1933 a jej miesto po krátkej dobe zastúpila otcova nová žena, pani Gisela, hovorili sme jej po maďarsky Aňuka. Bola to šikovná gazdiná a k jej chvále musím povedať, že Evku systematicky zapájala do rodinného hospodárenia, učila ju variť, piecť, zavárať, vyšívať háčkovať, pliesť... Musím povedať, že Evka nepatrila práve k tým najšikovnejším a my, chlapci sme sa jej s obľubou posmievali, napríklad keď sa jej nepodarilo rozkrútiť šijací stroj, keď sa jej celkom nepodarili zákusky. Výsledok bol jediný, primäla nás, aby sme jej predviedli, ako čo treba urobiť. Samozrejme dopadli sme ešte horšie ako ona, mohla sa nám potom vysmiať, boli to však vždy iba láskavé súrodenecké rozopre.

 Do ľudovej školy sme chodili samozrejme v mieste, občas i k nášmu Oteckovi. Musím oceniť, že to boli náročné roky, otec svojim deťom nič nedaroval, museli sme byť príkladom ostatným, ale v skutočnosti s nami žiadnu zvláštnu robotu nemal, boli sme dobrí žiaci.

 Naša dedinka ležala na inak jednotvárnej rovine, ale naša rieka Nitra jej dodávala zvláštny pôvab a strávili sme u nej, mnoho razy aj v rodinnej zostave celé, prázdniny. Obrázok je práve z takejto príležitosti, pri troche pozornosti na ňom nájdete okrem Aňuky (v civilu) Evku, Laciho i mňa s našou priateľkou Táňou (vpredu) pri príprave na člnkovanie.

 

 U rieky Nitry

 Tých obrázkov z detstva sa nájde viacej, ten nasledujúci neviem časovo zaradiť, pochádza určite z nášho školského dvora, je to jedno z okien školy, ktorú sme všetci navštevovali. Niektorý rok nás učil Otec, bol na nás prísny, ale veľa starostí s nami nemal, všetci sme boli dobrí žiaci. Ja som bol trochu živší, dnes by sa povedalo až „hyperaktívny“ .

 

 

Evka a Laci na dvore našej školy

Pokračovali sme na Bratislave na maďarskom gymnáziu, nastúpili sme postupne, ako sme odrastali, dospievali. Najprv to bola škola na Hlbokej ceste, ktorú sme všetci navštevovali, potom sa chlapčenské gymnázium presťahovalo na Gröslingovú ulicu, dievčenské na Dunajskú. Boli kúsok do seba, ak som chcel s Evkou hovoriť, alebo obdivovať jej krásne spolužiačky, Beu Farkašovú, neskoršiu slávnu speváčku,  alebo Cicu Ulrichovú (jej krstné meno si už nepamätám) stačilo po skončení vyučovania tam zabehnúť. Ďalší obrázok už zachycuje Evku ako študentku v Bratislave na námestí pred Národným divadlom.

  Gymnazistka

 Otec s nami nemal žiadne starosti, všetci sme boli dobrí študenti, aj náš pobyt v internáte prebiehal bez problémov, dievčenské bolo samostatné neďaleko Štefánky.  Rád spomínam na kultúrny a spoločenský život našich internátov, okrem iné na náš veľký spevokol. Myslím, že sa do jeho činnosti zapojili všetci chovanci našich internátov. Jeho fotografia asi vznikla pri nejakej slávnostnej príležitosti. Pre jednoduchosť som nás troch označil šípkou.

 Rád dodám, že náš dirigent, Ivan Janda (uprostred s motýlikom vedľa pána riaditeľa Pécsiho) asi ku mne mal veľkú dôveru, zveril mi korepetíciu dievčat, krátku dobu som chodil do dievčenského internátu precvičovať sopránový a altový part. Aby ste nemuseli hľadať, nás troch som označil šípkou.

 

 Spevácky súbor  našich internátov okolo roku 1944

 Laci a Evka po kvarte pokračovali na obchodnej akadémii. Naše spolužitie bolo samozrejme najintenzívnejšie v prázdninách. Jeden zo starých rodinných obrázkov pripomína rok 1942, k nášmu domu samozrejme vždy patril pes. Ten na fotografii sa volal Bundáš (voľne preložené Kožúšik), ten druhý, Talpaš (Tľapka) sa vtedy asi kdesi túlal.

 

Ešte v plnej zostave v Jagerseku

Súčasťou prázdnin často boli akési výmenné pobyty nás detí. Ja som napríklad často trávil aj mnoho prázdninových týždňov v Novákoch v grófskej rodina Tarnócziovcov ako spoločník ich troch synov, podobne, u nás prebývali bratia Plškovci, naučili sme sa od nich  niekoľko pútavých talianských piesní (Santa Lucia, O sóle mio, Mamma, Funiculáre...); pamätám si ich dodnes.

 

 Evka a bratia Plškovci

 Neboli zriedkavé naši pešie výlety do okolia, hlavne cez široké údolie rieky, po šťavnatých lúkach do borinky vzdialenej asi 4 km, inokedy na pomerne vzdialenú Žibricu. Otec, aby uľahčil cestovanie hlavne do Nitry zakúpil pohodlný koč, niekto zo známych sedliakov ochotne zapriahol a tak sme sa mohli vydať na celodenný výlet do Bojníc.

 

 

Evka s priateľkou Táňou a s pani Tarnócziovou

 Prázdninové chvíle sme si občas spestrili drobnými huncútstvami, neviem kto bol pôvodcom zámeny nášho oblečenia, súdim, že to bola priateľka Táňa, ktorá často hrala prím pri našich hrách a kratochvíľach.

 

 

Naše malé prázdninové kratochvíle

 Rok 1945 viacnásobne a citlivo zasiahol do našich životov. Otec zostal sám, pani Gizela od nás odišla. Pre Evku to často znamenalo ujať sa úlohy gazdinej, naraz sa starať o troch chlapov. Zrušili sa maďarské školy, Otec zostal načas bez zamestnania, my sme museli prestúpiť do slovenských škôl a s ďalším ročníkom sa popasovať v novom jazyku, ktorému sme sa nikdy poriadne neučili. Otec navyše zostal načas bez prostriedkov a sotva by nás bol mohol udržovať na štúdiu v Bratislave.

 V novom školskom roku 1945/46 sa nás ujali tety. Malý dvojizbový domček neposkytoval šiestym obyvateľom mnoho komfortu, ale bolo u nás jedinečne postarané. Malo to aj istú tienistú stránku. V dome vládol prísny, až kasárenský režim, tety boli vychované začiatkom storočia, kedy vládli iné rodinné vzťahy, iná etika, svet bol celkom iný a tety sa nemohli zmieriť s tým, že sa svet už predsa len zmenil. Vymoženosti novej doby ako kino, neuznávali, predstava, že by i dospelé dievča mohlo niekam vyjsť samo do spoločnosti, bola nemysliteľná.

 Evka doštudovala v Nitre obchodnú akadémiu a tam získala aj prvé miesto ako účtovníčka firmy, jej meno mi nezostalo v pamäti, my, Laci a ja sme už koncom 1946 vyrazili do sveta. Otec až po čase získal nové miesto na chudobnej dedinke v Považí, na Modrovej, tam sme sa občas stretávali.

 

 

Evka na Modrovej so sesternicami Zuzkou (vľavo) a Katka (vpredu) a s priateľkami

 Na Modrovej nás tamojšia mládež prijala okamžite medzi seba. Akoby nie, keď otec sa stal iniciátorom a organizátorom kultúrneho života, založil spevokol, s ochotníkmi nacvičil divadelné hry. Evka sa týchto podujatí už zúčastňovala iba ako diváčka. Ja som sa tiež pripojil, na Modrovú som pozval svoju kapelu, pre miestnych sme usporiadali veľkolepú tanečnú zábavu.

 

 

S našim tanečným orchestrom na Modrovej (pozvánka na májovú zábavu)

Evka s po rokoch v Nitre rozhodla pre zmenu pôsobiska, usadila sa v Nových Zámkoch, kde učila na obchodnej škole / akadémii. Laci na ňu spomína ako na skvelú stredoškolskú profesorku, vyučovala maďarský, slovenský a anglický jazyk i účtovníctvo. V tejto dobe sme sa stretávali už iba zriedkavo, hlavne u tiet v Nitre, kam často cestovala.

 Náhody niekedy ovplyvnia  naše osudy na celý život. Azda môžeme poďakovať práve jej cestám, že jedného dňa stretla svojho budúceho muža Jozefa. Ale to už je iná kapitola, ktorá znamená ich štyri deti, 50 rokov spoločného života, veľkú krásnu rodinu, vnučky a vnučencov... Možno ju napíše niekto iný...

                                                                                                         Imrich