Môj brat a ja                                                 Quintus Horatius Flaccus: Non omnis moriar

Akosi ťažko sa môžem zmieriť s myšlienkou, že nás Laci opustil, že s ním už nebudeme môcť prehovoriť, počuť jeho múdre, láskavé slovo, vidieť jeho jemný úsmev. Keď sme sa stretli v júni v Kaplnej, keď sa s nami po pohrebe sestry Evy rýchlo rozlúčil, sme ešte stále nepochopili, ako vážny je jeho stav. S potešením sme vzali na vedomie jeho želanie pozrieť sa ešte do Rosíc a neskoršie sme jeho cestu spolu s Terezkou vážne plánovali. Až neskoršie sme pochopili, že už k nej nedôjde. Okamžite som sa za ním rozbehol, posedel som dve hodinky u jeho postele, zaspomínali sme na staré časy, iba som tušil, že sa tak vlastne lúčime.

 Odišiel, ale od tej chvíle sa s ním neustále stretávam, pripomínam si dávne udalosti, drobné príhody, atmosféru doby, ktorá sa nevracia. A som sa rozhodol, niečo málo z tých spomienok zapísať, možno si ich precitáte s takou láskou, s ktorou ich formulujem, dávam na papier...

 *  *  *

Spoločné detstvo i so sestrou Evou sme prežili na dedinke v údolí rieky Nitry, v Jagerseku. S istou výhradou bolo šťastné, harmonické, rozumeli sme si, nespomínam na jedinú škriepku medzi nami. A že by sme sa boli pobili, to sa už vôbec nestalo.

 A tá výhrada? Bola, je, vážna, bolestivá. Keď mi boli tri, Lacimu šesť, stratili sme Mamičku, tú asi najdôležitejšiu osobu pre život dieťaťa. Ja som si to vtedy ani neuvedomoval, až omnoho neskoršie som začal pociťovať ako mi chýbalo materinské pohladenie, objatie, láskavé slovo. Laci to mohol už vtedy vnímať intenzívnejšie, do jeho života sa už Mamička mohla naplno zapísať, mne žiaľ nezostala v pamäti jediná spomienka na ňu, na jej tvár, ruky, slová...

 

Laci v mladých rokoch

 

 Naša trojica, Laci, Evka a ja v detských rokoch (otec a teta Manci v nitrianskom kroji, ešte s Mamičkou)

 Otec sa znovu oženil, pani Gizela, ktorá sa o našu domácnosť starala bola výborná kuchárka, jedinečne ovládala ručné práce, nič nám na prvý pohľad nechýbalo, ale žiadne bližšie rodinné vzťahy sa medzi nami nevytvorili, žili sme pod jednou strechou, ale vlastne sme si boli cudzí.

 V detskom veku sú tri roky veľa, asi preto sme mali každý svoj okruh priateľov. Skúšali sme spolu hrať ping-pong, volejbal. Žiadny požitok, vždy ma vysoko porážal, ja som pre neho nebol zaujímavý ako súper, podobne to dopadlo nad šachovnicou, On už spoľahlivo ovládal tajomstvá úspešného zahájenia, ja som sa sotva naučil ako hýbať figúrami...

 Boli sme každý iný, mňa zaujímali miestni remeselníci, obuvník, kováč, starý mechanik, poznával som tak ľudskú prácu, zručnosť, um, Laciho vidím na starom divánu, zahĺbaného nad knihou. Rád som chodil na drobné nákupy, Laci čítal a čítal...

 Ale niečo nás predsa len o prázdninách spojovalo: naša rieka. V tej doby nádherný, čudesný, občas divoký tok, poskytoval všetky vody, čo si len človek mohol želať. Pokojný, dôstojný, hlboký tok vedľajšieho ramena s piesočnatou plážou, ťažko ovládateľný živel živý tok pod elektrárňou, ktorý dovolil vyskúšať si sily, bojovať s neskrotným elementom, i primitívny „akvapark“ pod hornou haťou, kde voda padala do hĺbky, milosrdne ťa masírovala. Často sme si na nej spolu užívali. Aj sme rybárčili, samozrejme na čierno, malé rybky sme chytali na primitívny prút so špendlíkom, aby sme si ich naložili do sladkokyslého nálevu so zeleninou, bola to zvláštna pochúťka.

  

U hornej hate rieky Nitry v Jagerseku –

Stará Nitra - zákutie našich detských hier

 

Náš, do istej miery spoločný život pokračoval v Bratislave, bývali sme v tom istom chlapčenskom internáte (na Dostojevského radu), načas chodili do toho istého maďarského gymnázia (na Hlbokej ceste). Až do roku 1945, ten do našich životoch mnohonásobne výrazne zasiahol. Laci už v školskom roku 1944/45 stihol zmaturovať na Obchodnej akadémii. Nebolo mu to nič platné, po oslobodení maďarské školy zrušili, maďarskú maturitu mu neuznali, aby mohol maturitu zopakovať v slovenčine, musel si zopakovať aj posledný ročník.

 

 

Náš internát na Dostojevského radu – roku 1945 dostal plný zásah a zmizol zo sveta

 

Rok 1945 poznamenal aj náš rodinný život, hlavne život nášho otca. Zrušenie maďarských škôl znamenalo zánik aj tej v Jagerseku, otec dostal výpoveď, zostal bez zamestnania, bez príjmov. Aby nebolo u jednej rany, pani Gizela ho opustila, zostal sám. Niečo mu predsa len zanechala, výrazné dlhy, na jej pomerne vysoké nároky si musel vypožičiavať. Až po mesiacoch mu povolili zložiť skúšky zo slovenčiny, preukázať, že bude schopný vyučovať na slovenskej škole, až od jesene získal nové miesto na chudobnej dedinke, na Modrovej. Mesiace bez príjmov sa samozrejme zobrazili aj v živote nás, ešte stále školákov.

 Nebolo to po prvé, kedy pomocnú ruku ponúkli tety. Ten nový školský rok celá trojica našich súrodencov bývala u nich, v Nitre. Boli nesmierne obetavé, prichýlili nás, ich malý dvojizbový domček na malej Párovskej (už neexistuje, padol za obeť novej výstavbe) praskal vo švoch (tri tety, tri dospievajúce deti). Mali sme už každý svoj svet, iba sme si občas spolu zašportovali, chodili sme na atletický štadión si zabehať, zaskákať.

 

  

 Maturant Laci

S tetami a strýcom Pavlom a Šanyim okolo r.1945

 Potom už sa naše životné dráhy rozbehli, každá inam. Laci sa rozhodol pre teológiu a čoskoro nastúpil ako novic do seminára neďaleko Ružomberku, predtým však musel ešte raz zmaturovať, všimnite si po tretie! Musel vykonať diferenčné skúšky z gymnaziálnych predmetov, podmienku štúdia filozofie, s ktorou jeho nová dráha začala.

 

 

Laci ako novic v seminári

 Človek mieni, tí mocní menia, písali sa päťdesiate roky, mocní rozohnali všetky semináre a teologické fakulty a ich frekventantom ponúkli úplne nový smer „vzdelávania“, hlavnými nástrojmi výučby sa stali lopata, krompáč, tesárska sekera. Úplné „štúdium“ na svojráznej škole života zvanej PTP sa pretiahlo tuším na tri roky, možno na štyri, presne už neviem.

 Potom prišli naše nové stretnutia. Keď ho prepustili, nechcel sa vrátiť do Bratislavy, byť príliš na očiach, vybral si Brno a bol som to ja, komu sa zdôveril, nevedel, ako ďalej, ako sa po toľkých rokoch  nafázovať na civil. Dráha, ktorú predznamenala obchodná akadémia, rýchlopis, účtovníctvo, ho nelákali. Rozpomenul som sa na spoločné roky, kedy sme sa spolu zoznamovali s elektrinou (v tomto prípade vedúca úloha bola na mojej strane) a Laci sa ukázal ako schopný partner. Bola to na prvý pohľad pochabá myšlienka, aby sa uchádzal  v Elektromontážnych závodoch (v Brne) o miesto projektanta, konštruktéra. Ale pripravil som ho pre prijímací pohovor dobre, absolvent môjho rýchlokurzu silnoprúdovej elektrotechniky presvedčil budúcich chlebodarcov, že Laco je ten pravý, koho hľadajú. A že sa vyznal okrem elektriny aj v rozpočtoch a pravidlách hospodárenia podnikov mu pripísali k dobru. Pravda, uložili mu predsa len doštudovať priemyslovku...

 Stalo sa, obchodný akademik, trojnásobný maturant, absolvent štyroch semestrov filozofie čoskoro (tri roky ubehli pri štúdiu a v usilovnej práci) sa mohol uchádzať o zápis do Guinnessovej knihy rekordov, maturoval po štvrté ako odborník na silnoprúdovú elektrotechniku. Ak sa vám tá kombinácia odborností a zameraní zdá trochu čudná, vedzte, že nie je úplná. Laco pri tom všetkom stihol naštudovať solídne základy psychológie práce (väzba na štúdium filozofie), iba tak mimochodom si osvojiť samoštúdiom solídne základy angličtiny a nemčiny (vraj mu pomohla porovnávacia gramatika s latinčinou, ktorú už predtým ovládol), to k ruštine a maďarčine...Stretávali sme sa v tých rokoch, niekedy u nás, niekedy v Brne, napríklad keď jeho priatelia, psychológovia práce sa snažili pochopiť (bez veľkého úspechu), ako sa to vlastne pracuje na našich modeloch sietí.  

 Potom ho to predsa len zavolalo naspäť Slovensko, vrátil sa do Bratislavy, tuším do Výskumného ústavu drevárskeho. Zdá sa, že dostali špičkového odborníka, asi niečo vedel, asi niečo dokázal, ak mu po čase istá západonemecká firma na Brnenskom veľtrhu ponúkla zamestnanie v Německu.

 Ale tu už moje rozprávanie končí, o tejto celkom novej etape jeho života už vedia viacej Terezka, verná sprievodkyňa jeho ďalšieho pozoruhodného života a jeho deti.

 Nesmiem zamlčať ani udalosti a doby, keď sa vnútorné vzťahy našej rodiny trochu skomplikovali. Otec sa po čase rozviedol, už tento jeho krok vzbudil Laciho a Evin nesúhlas, pretože „čo Boh spojil...“. Ja som mal iný názor, rozchod s pani Gizelou bol konečný, nezvratný. Ale najhlbšie rozpory vznikli, keď sa znovu oženil, podľa cirkevných zákonov stále ženatý, podľa svetských rozvedený. Moji súrodenci jeho krok odsúdili a načas s ním prerušili styky. Pochopme otca, muž v najlepších rokoch zostal sám, jeho deti sa rozbehli do sveta, sám sa pretĺkal životom v dedinke pánu bohu za chrbtom, bez riadneho spojenia s ostatným svetom, bez elektriny. Jeho jediným spoločníkom bolo mizerné rádio, ktoré som mu stĺkol zo súčiastok, ktoré tu zanechal Wermacht (na batérie sa žiadne nedalo kúpiť), ťažkopádne s veľkou anódovou batériou...

 Ale bol to Laci, ktorý po čase prelomil ľady, našiel cesty k Otcovi, prešliapal cestu jeho zmierenia s Cirkvou, s ktorou Otec nikdy nestratil vrelý, úprimný vzťah. Vzájomné vzťahy nadobudli nové formy, novú kvalitu.

 Preskočme desaťročia v ktorých našou hlavnou starosťou bola starostlivosť o rodinu, deti, o chod našich malých rodinný ekonomík. Prišlo obdobie pomerného pokoja, rokov dôchodku. Naše stretávanie nebolo tak časté, ale bolo možno o to intenzívnejšie. Rád občas navštívil Rosice, nevynechal malé rodinné stretnutia pri príležitosti životných jubileí. 

 

 

 

Laci s Terezkou na malej oslave môjho 75. výročia narodenia

 

 

Asi posledná návšteva v Rosicicach

 Naše predposledné stretnutie sa uskutočnilo v Kaplnej na pohrebu našej drahej sestry Evy. Žiaľ, sotva sme si stačili vymeniť niekoľko slov, s ohľadom na svoj stav sa ponáhľal domov. V tých desiatkach obrázkov som si ho predsa našiel, aby nám zostal v pamäti taký, aký bol po mnohé roky...

 

 

Pohreb sestry Evy

 Naposledy sme sa videli, naposledy  sme sa rozprávali 15.9, keď som ho navštívil, tie chvíle sa mi navždy vryli do pamäti, jeho múdre, láskavé slová, jeho jemný úsmev ma budú sprevádzať celý zvyšok života.

 

Nad týmito riadkami si ešte pripínam výrok antického mysliteľa, ktorým bol Quintus Horatius Flaccus: Non omnis moriar – Nezomriem celý! Svojim životom túto myšlienku dokonale naplnil.

                                                                                                           Imrich, 10.12.2010                

---